top of page

Prečo už nemáme radi farby?

Ak sa zaoberáte nejakou tou vizuálnou disciplínou, nemohli ste si nevšimnúť, že výrazné farby máme ako spoločnosť radi čoraz menej. Svetové štatistiky hovoria, že drvivá väčšina (až 80%) predaných áut má neutrálnu farbu, rozumej bielu, čiernu, šedú a striebornú. Interiérový dizajn šetrí farbami rovnako a prím hrajú biela a čierna plus prírodné materiály ako drevo, kameň a betón. Ani móda nezaostáva a generácia dvadsiatnikov a tridsiatnikov obľubuje oblečenie čierne alebo aspoň neutrálne. Samozrejme, neplatí to pre všetkých a všade, ale ide trend, ktorý sa nedá prehliadnuť. Náhoda? Nemyslím. Mňa ale zaujíma, prečo sa to deje. Toto je moja sumárna hypotéza.



1. Vizuálna únava


Žijeme v bezprecedentnej dobe. Kdesi som čítal, že ľudstvo dnes vytvorí za 2 minúty viac contentu, ako vytvorilo za celé 19. storočie. Každý z nás vidí denne takmer 5000 reklamných posolstiev, čím sa myslí aj všadeprítomný branding od zubnej kefky až po značku auta. Nové médiá nestriedajú staré, ale sa vrstvia a vzájomne násobia. Vizuálne podnety pribúdajú exponecionálnym tempom, naša pozornosť sa skracuje. A z tohto stavu plynie to, čo nazývam "vizuálna únava". Je toho jednoducho priveľa a pochopiteľnou reakciou je útlm. Myslím, že to robia dizajnéri viac podvedome, ale vychádzajú práve z tohoto pocitu, farebného minimalizmu, ktorý nekričí, nedrása a viac upokojuje.


Urobiť dobrý minimalistický dizajn je pomerne náročné. (zdroj: internet)


2. Depresia a apokalyptika


Keď sa robil prieskum o súčasnej populárnej hudbe, zistilo sa, že dnes je väčšina skladieb v molovej, rozumej smutnejšej a zádumčivejšej, stupnici, zatiaľčo ešte v 70. rokoch bola prevažna väčšina v stupnici durovej. V skratke: hudba je smutnejšia a niečo podobné sa deje aj v dizajne. Žijeme v strachu nadchádzajúcej apokalypsy, pričom sa dohadujeme, či sa tak stane v rámci klimatickej zmeny, alebo nás zahubia diktátorské režimy, ktoré si sami vytvoríme, alebo nás zotročí umelá inteligencia. Možností je neúrekom, stačí si vybrať. Nečudo, že táto atmosféra nepraje rozžiarenej radostnej farebnej palete.


3. Móda a generačný vzdor


Samozrejme, viac, ako čomukoľvek inému, podlieha výber farieb aktuálnym trendom. Nedá sa vylúčiť, resp. je to určite súčasť tejto analytiky, že to je jednoducho módny trend, hoci taká čierna je univerzálnym prvkom na módnej scéne už veky. Móda ale vychádza z identity, ktorú môžeme rámcovať vekom, hodnotovým rámcom, či príslušnosťou k nejakej inej skupine ľudí. Čítal som zaujímavý postreh, že farba je čosi ako buržoázny prežitok naordinovaný konzumnej strednej vrstve marketérmi. Možno si spomeniete na rok 2001, keď Apple prišiel s konceptom farebného počítača, ktorý mak vyjadrovať našu osobnosť. Alebo ak ste kupovali auto, tak tie naozaj pekné farby sú vždy za príplatok. Preto môže byť farba vnímaná viac politicky a socioekonomicky, ostatne kvalitné pigmenty boli odjakživa drahé a vzácne a prislúchali najvyšším vrstvám spoločnosti. A práve tento výraz vzdoru môže byť za tou normcore šedivou farebnou paletou mladšej generácie.


4. Veľa dizajnu, málo dizajnérov


Teraz sa pustím trocha na tenký ľad, ale vychádzam zo svojej profesionálnej skúsenosti. Pracovať s farbami nie je úplne jednoduché, lebo sa navzájom výrazne ovplyvňujú. Majú svoje technologické limity, veď modrá v RGB a modrá v CMYKu sú úplne odlišné kategórie. A na dôvažok si v sebe nesú ten neslávny koncept "páči-nepáči". Rozumieť farbám a ich premenám nie je úplne triviálna disciplína. Mám podozrenie, že s rastom dizajnérskych technológií a aplikácií nerastie priamo úmerne aj schopnosť s nimi pracovať a je môžné, že je jednoduchšie sa im vyhnúť, ako sa pustiť do vizuálneho boja. Viem, je to pomerne vratká hypotéza, ale podľa mňa to je, aj keď možno menšinová, súčasť problému.


Čiernobiely alebo monochromatický dizajn je trend.


Farba ako emócia


Dajme nakoniec bokom nejaký hlbší rozbor vnímania farieb a históriu ich používania, kníh o tom bol napísaných dosť. Rovnako teórií, čo to farby vlastne sú, navymýšľalo ľudstvo kopec, traktát o farbách napísal dokonca aj samotný Goethe, pričom čerpá zo steinerianskej filozofie a považuje ich za anjelov. Povedzme, že farby sa dajú vnímať všelijako. Farby dokážu mať symbolický rozmer, farby sú definované kultúrou a tradíciou, poznáme ich psychologický a somatický vplyv a veľkú rolu hrajú v marketingu. Ale robiť s nimi je relatívne náročné, lebo farba je viac elastický pojem, ako sa nás snažia presvedčiť vzorníky farieb.


Napriek tomu si myslím, že existuje pomerne jednoduchý spôsob, ako z tohto bludiska von. Je takmer nemožné vyberať farbu, ktorá bude pre dizajn alebo značku odlišujúca a signifikantná. Už len preto, že bežný človek rozoznáva jednociferný počet farieb. Svojim klientom hovorím, že farba je najmä emócia. Preto pracujem s farebou paletou. Ak chcem dosiahnuť pokojný, uzemnený, možno až melancholický vizuál, rád použijem nefarby. Ale tie výrazné by som stále nehádzal do koša, ešte sa nám zídu.



Pri tvorbe dizajnu ma na farbe zaujíma emócia, ktorú sprostredkúva.

Comentários


bottom of page