top of page

Existuje niečo ako typický slovenský dizajn?

Posledné roky sa dá sledovať nástup identitarianizmu a nacionalizmu a aj na Slovensku už máme predstaviteľov, ktorí začali hovoriť o "slovenskej kultúre". Z pohľadu urbánneho svetoobčana znie táto polemika smiešne, veď denne sme cez svoje obrazovky konfrontovaní s vizuálnou kultúrou celého (alebo aspoň celého západného) sveta. Ale aj tak si rád kladiem otázku a skúmam, či existuje nejaký endemický typ lokálnej vizuálnej kultúry, ktorá sa prihovára slovenskému oku? Toť, moja úvaha.


Ľudovít Fulla: Líšky v sade (zdroj Web umenia)


Dajme bokom dizajn a vizuálnu kultúru, ktoré sú definované tým, že vznikli na území Slovenska, tento geografický rozmer nás nezaujíma, lebo hranice sú dnes oveľa priechodnejšie a latentnejšie. Z rovnakého dôvodu nebudeme hovoriť o dizajne, ktorý vytvorili Slováci.


Vizuálna kultúra ale má bezpochyby svoje lokálne a dobové špecifiká. Ináč by nebolo možné študovať dejiny umenia. Slovensko, resp. tá časť Európy, ktorá sa tak dnes nazýva, asi nikdy nebolo epicentrom progresívneho umenia, čím nechcem povedať, že tu nikdy nevznikli a nevznikajú majstrovské diela, ale to, že trendy skôr preberáme (a prispôsobujeme si ich), ako by sme ich tvorili. Nebolo to tak vždy, ale vietor zmien k nám veje už stáročia zo západu.


Čisto z umenovedného hľadiska je vizuálna kultúra Slovenska postavená na baroku. To je tá časť umenia, v ktorej vidíme tučných anjeličkov, oblé tvary v architektúre a bohatosť a plnosť zdobenia a ornamentu. Barok je totiž veľkou reklamnou kampaňou na katolicizmus a vznikol ako odpoveď na reformáciu v cirkvi. Priniesol nám plnosť, ale najmä ju priniesol na slovenský vidiek vo forme kostolov a tak aj do vizuálneho podvedomia bežných ľudí. To všetko je samozrejme pomerne zjednodušené a nejeden kunsthistorik i už tu trhá vlasy, no pomôže nám to pre pochopenie tézy o našom národnom dizajne.


Slovensko bolo dlho naozaj chudobná krajina a tak sa vizuálna kultúra často obmedzovala na návštevu kostola a komunitné rituály, ktoré dnes voláme folklór. Tvrdím, že základom slovenskej vizuálnej kultúry je ornament, zdobnosť a plnosť, ktoré pochádzajú práve z baroka. To je práve oná povestná ľudová výšívka či čičmiansky vzor. V súčasnosti sa to prejavuje práve túžbou zaplniť formát, dosiahnuť pocit bohatosti, ktorý nám stále svojim spôsobom chýba. Dizajn robím viac ako 20 rokov a ľudia vždy lepšie reagujú na vizuál, ktorý využíva práve tieto princípy. Možno ste už aj vy zažili rozpaky klienta nad až príliš jednoduchým dizajnom s veľkou prázdnou plochou. Tento pocit bol definovaný (a tak trochu ironicky) práve v baroku a volá sa "horror vacui" - strach z prázdna a je stále prítomný v našej vizuálnej DNA.


Barok na Slovensku (zdroj: SNG)


Samozrejme, 20. storočie túto tézu trocha skomplikovalo, no veľmi špecifickým slovenským spôsobom.


Ornament je zločin. Známa esej rakúskeho modernistického architekta Adolfa Loosa svojim spôsobom definuje nástup nielen avantgárd, ale aj iného myslenia, keď dávame prednosť funkcii pred krásou. Tento trend valcuje európsku vizuálnu kultúru a západná Európa po 1. svetovej vojne akoby mala zrazu dosť veľkoleposti, opulentnosti, vizuálnej bohatosti a obracia sa k jednoduchosti. Dnes vidíme rozmach minimalistického dizajnu, no slovenskému divákovi ešte nie je úplne vlastný. Myslím si, že to je dané aj tým, že sme boli dlho od západnej vizuálnej kultúry odstrihnutí a ešte sme nenaplnili kolektívny pohár bohatosti a vizuálnej plnosti, ako tomu je v západnej Európe.


Napriek tomu sa v 20. storočí aj na Slovensku formuje významné modernistické hnutie. Rastú nám 3 veľké mená, ktorí hádam netreba predstavovať a sú nimi Benka, Fulla a Galanda, ktorí formujú slovenské umenie a vizuálnu kultúru. Martin Benka je bežnému Slovákovi známy svojim maľbami turčianskej kotliny a pospolitého ľudu pri práci na poli. Benka študoval v Prahe a mnohí v ňom videli talent, ktorý by prekonal hranice strednej Európy. Sám sa dokonca vydal do Paríža, no ťahalo ho to späť. Vďaka profesorovi Ľubovi Longauerovi, u ktorého som mal možnosť študovať a ktorý o Benkovi napísal rozsiahli mongrafiu, vieme, že bol nielen talentovaný maliar, ale aj dizajnér a typograf. Navrhoval bankovky, známky a rôzne tlačoviny.


Martin Benka sa dosť extenzívne venoval aj tomu, čo dnes nazývame grafický dizajn.


Robil to však veľmi špecifickým spôsobom. Modernistické postupy používal na tradičné ľudové prvky a motívy. Mňa osobne zaujali jeho návrhy písma vychádzajúce zo slovanskej hlaholiky tak, že som sa ešte na škole podujal ich prekresliť do súčasnej digitálnej podoby. Ostalo pri návrhu, no veľmi podobný typ písma postavený práve na Benkových návrhoch používa dnes napríklad Slovenská akadémia vied alebo Kancelária prezidenta SR a nechýba mu isté grafické trilkovanie až filigránstvo.


Veľmi podarene pracuje s lokálnymi motívmi aj Ľudovít Fulla, ktorý išiel v abstrakcii možno ešte ďalej, aby sa vrátil k veľmi originálnemu, no zdobnému a pre slovenské oko uspokojivému štýlu. O Benkvovi aj Fullovi vyšli obsiahle monografie, kde sa dajú vidieť ich práce, odporúčam pre ďalšie štúdium.


Moja interpretácia Benkových písem (2001).


Znamená to ale, že "typický slovenský dizajn" je odsúdený na večnú reinterpretáciu tradičných vzorov? Moja odpoveď je jednoznačné nie. Ale mať na pamäti isté vizuálne dedičstvo je užitočné v prípade, že chcete svojim dizajnom prehovárať k slovenskému publiku. Rovnako buďme pri tvorbe kreatívni. Aj Benka aj Fulla búrali nejedny hranice a vytvárali nové typy interpretácií. Pokojne zabudnime na folklórne motívy a skúsme prekutrať zaprášené kúty našej histórie a nemusí ísť len o vizuálno. Ja som to vyskúšal napríklad s fúzatým Štúrom a celkom dobre to zafungovalo.


Zoberme lokálnosť a slovenskosť do vlastných rúk, dajme im profesionálnu a kreatívnu tvár, lebo inak to za nás urobia tie podivné figúry bez talentu a invencie, ktoré si Slovensko predstavujú ako haluškovú krajinu pod dvojkrížom a všetko ostatné je urážka majestátu.




Zatiaľ môj bezpochyby najväčší dizajn.

Comments


bottom of page